Deň 7

Sníva sa mi nočná mora, ktorá sa dosť vymyká z mojej sérií nočných môr. Varovanie, niečo robím zle, len musím zistiť čo. Zobudenie aj raňajky sú klasika. Škoda, že tu ľudia pendlujú tak často a rýchlo a nestihnú sa nadviazať priateľstvá. Zbalila som si veľkú časť vecí, menej roboty večer a čakáme na odchod do dedinky a kostola. Je to totiž to nedeľa a sme zvedaví na fidžijskú omšu. Zahalené ramená a oblečenie pod kolená. Bez klobúkov. Cesta ubehla rýchlo, v diaľke počujeme krik, kňaz sa poriadne rozohnil, my ale pokračujeme ďalej do dedinky. Kostol čo sme práve minuli bol iba prístrešok bez stien, ďalší len nejaká taká búda...na tak malinký ostrov tu bolo niekoľko vetiev kresťanstva. Prejdeme dedinou, všade chudoba, ale nie je viditeľný bodrel, neviem ako to vyzerá vo vnútri domov.   Prídeme pred kostol, dlhá, prízemná budova, žiadna zvonica, pompéznosť, aj dnu je to skromné, drevené lavice, drevené okná držia palice, žiadne obrusy, maľby, sochy, iba kazateľnica prekrytá fialovou látkou. Kňaz nás po príchode privítal a poďakoval, že sme prišli a poprial nám pekný pobyt. Veľa spievajú, pri modlení majú hlavy dole, úplný znak podriadenosti.  Vpredu sú nejaké sošky, možno posledná večera alebo malý betlehem. Sú to biely ľudia, ako môžu byť domorodci rovnaký? Mať rovnakého – bieleho boha? Nerozumieme z kázne nič. Ale spev je melodický a úplne iný, ako v našich kostoloch. Všetci sú pekne oblečený, košele, kravaty, sukne, kňaz má oblek. Je tu aspoň 100 stupňov, idem sa v tričku a sukni uvariť. Majú aj čítania. Dávame peniaze do zvončeka, hneď to chlapík zráta. Je to divné, chceli sme pôvodne hodiť aj eurá na pamiatku, ale nevieme, na čo sa vyzbieravalo, tak radšej len domáce peniaze. Kňaz má zaujímavú kravatu, takú hravú. Celá omša je vo fidžijštine. Spievajú naozaj krásne. Je mi na odpadnutie, hrozne dusno.

Obed bol opäť ľahký, cestoviny. O chvíľu som bola a aj som hladná. Roman sa rozhodol, že dnes iba drichme na hojdacej sieti, ja ležím na pláži a čítam. Je nádherný deň, voda je úžasná, úplne teplá, ako vo vani. Ľahnem si na kryštálovú hladinu a nechám sa unášať vlnkami, dnes sú nejaké väčšie, ale úplne v pohode. Začína sa mi tu páčiť a je mi aj ľúto, že ráno odchádzame. Aj vetrík pofukuje teplý. Mám celú pláž de facto pre seba. Snažíme sa vyrobiť si tanečné kostými z listov, ale nedarí sa nám to. Nevieme, ako to domorodci robia, že sú palmové listy také ohybné a tvarovateľné : ( snáď aspoň kvety a mušle. Roman urobil do mušle dierku, dosť prácne. Prešla som sa nakoniec po pláži a nazbierala mušle už s dierkou. Cestou do chatky aj mangá. Pokúsila som sa urobiť náhrdelník, ale  Roman ho odmietol, vraj je ťažký a drží iba na nitke a celý tanec sa bude sústreďovať iba na to, že sa roztrhne. Tak má nakoniec iba jednu mušľu. Ja si urobím lei z kvetov. Domáca nám donesie kostými, ale sú detské a neskôr sukne, ale tie sú zasa dlhé a nepekné a hlavne dosť chýbajú ozdobné pásy na boky. Tak sa rozhodne iba pre šatky okolo bokov. Opäť separe stôl, na večeru polievka, zemiak a ryba so zeleninou, ako dezert ovocný kokteil asi aj s alkoholom. Utekáme sa obliecť, už nás čakajú. Po chvíľke problémov so správnou pesničkou začíname. Podlaha je drevená a hýbe sa, ale dáme to. Páčilo sa, teda hosťom, domáci to zobrali asi rozpačito. Ja som si ich nestihla všímať, len Romanovi sa zdalo. Neskôr dáme dve hry  a je rozchod. Ide sa spať, naša posledná noc na Nacule.