Deň 2

Vyrážame do mesta Lautoka. Zabudli sme doma fotoaparát a v Kórei na naše veľké počudovanie, vo Free shopoch nebola ani jedna elektronika. V obchodoch na Fidži je veľmi draho. Je tu drahé všetko, jedlo, oblečenie, elektronika. Ceny ako u nás, alebo dokonca vyššie. Nechápeme, z čoho si to tu ľudia môžu dovoliť kúpiť. Keďže mzdy sú aj o polovicu menšie u nás. Foťáky boli predražené a pritom išlo o modely, ktoré u nás už sú „výbehové“. A žiadna kvalita. Veľmi sme ľutovali, že sme v lietadle nekúpili od letušiek. Stál okolo 100 eur a bol kvalitnejší a lepší ako hocičo tu v obchodoch a aj za dvojnásobok ceny. Domáca nám poradila, že máme ísť do záložne, tzv. pawnschop. V Nadi sme žiaden nenašli, išli sme teda do Lautoky. Tam je ich vraj viac. Lautoka je niečo ako hlavné mesto oblasti. Dalo by sa povedať, že krajské mesto napríklad. Je vzdialená od Nadi cca 25 km a lístok na autobus stál 2 doláre.  Niečo ako cestovný poriadok na Fiji neexistuje, sadnete si na zastávku, vo vašom želanom smere a čakáte na nejaký autobus. Chodia naozaj často.

Krajina je dosť vyprahnutá, pôda červená. Všade sú palmy a pestrofarebné kríky. Bus, či skôr miniwan je taký, že za sebou zatvárate dvere sami. A stojíte každú chvíľu. Máme pocit, že autobusy nestoja iba na zastávkach, ale všade kde na neho zamávate. Mimo mesta sa vám to zelená. Zelené hory, veľmi pekné z diaľky, teda skôr kopce : ) sme na niečom ako diaľnica, ale len chvíľu.  Jazdí sa v ľavo. Sú tu všade polia cukrovej trstiny. Asi hlavného exportného tovaru. Prípadne palmové – banány, papaye, kokosy. Dediny sa skladajú z prízemných domčekov – bungalov. Prípadne ak nie murovaných, tak plechových obydlí, luxusnejšie domy sú murované, aspoň 1 poschodové. Očividne tu veľmi radi vypaľujú trávu a polia. Náš šofér si v pohodičke grgá na plný gágor. Matt zasa pri obede neskutočne mľaskal. Míňame Univerzitu Fiji, je to dlhá, 1. poschodová budova. Kostoly sú prízemné,  menšie ako u nás, dosť nenápadné. Kravy sú podobné tým v Indii. Smeti sú ako v klasických, tropických krajinách. Nevšimli sme si, žeby ľudia doma niečo pestovali. Záhradka za domom a podobne. Maximálne pár paliem a okrasné kríky. Keď vystupujete, tak buď zaklopete na okno, alebo stlačíte, alebo zatiahnete za lanko na zvončeku, ako na bicykli. Veľmi sa nám to páčilo. Platí sa pri vystúpení, vo veľkých autobusoch pri nástupe. Sme v meste. Veľkom meste.

Toalety verejné nás prekvapili. Z vonku nič moc, ale potreba je potreba a tak obrnený na katastrofálne podmienky (stále mám v živej pamäti hororový záchod na Ukrajine) vojdem. A tam čisto, voňalo to tam, dokonca bolo mydlo na ruky. Len vyzeralo ošumelo, ako všetko na Fidži. Opäť sa ocitáme  na trhu. Všetko tu stojí tak do 2 dolárov – miska, zväzok, kôpka. 30 vajec 12 dolárov. Jablká sú mini. Vlastne všetko je tu malé, aj pomaranče, baklažány, banány – asi pre to, lebo nikde nič nepolievajú. Trs banánov 5 dolárov. Po chvíľke naťahovania dostaneme 2 ks banánov za 1 dolár. Štvrť melóna 2,50.

Foťáky stoja tak 400 dolárov. Prešli sme mesto skrz na skrz niekoľko krát, boli sme vo všetkých obchodoch s elektronikou. Záložňu sme nenašli. Po hodinách márneho hľadania, ideme jesť do Indickej reštaurácie. Ako poznamenal manžel, určite to bolo zdravé jedlo, lebo nechutilo nič moc : ) stálo 9 dolárov. Zobrali sme taxík a ten nás konečne odviezol do záložne Pawn shop. Dosť mimo toho, kde sme hľadali. Škoda, že nás to nenapadlo skôr. Zjednali sme foťák na 180 dolárov. Dúfame, že bude dobrý. Šnorchlovacie potreby sa nám nepodarilo zohnať.

Vyrážame na náš prvý výlet na Fidži, ideme ku pohoriu Sleeping Giant, teda spiaci obry. Vidíte ich na fotkach? 25 minút ako sardinky v mini wane. Šofér nám niekde zastane. Vystúpime a začneme sa rozhliadať. Nejaký človek sa nám prihovorí a hovoríme mu, že chceme ísť do Orchideovej záhrady. A on že nás tam zoberie. Tak sme k nemu nasadli do auta. Podotýkam, že dvojmiestneho ! Opäť ako sardinky, vyrážame na 20 minútovú hegajúcu cestu, po poľnej ceste k spiacim obrom. Krásna krajina vôkol. Celý vytrasený vystupujeme, platíme šoférovi 15 dolárov. Čaká nás pešia chôdza. No nakoniec sme sa odviezli zle. Chlapík nás zle pochopil, alebo možno naschvál nepochopil. Išli sme totižto opačným smerom. Tu sa dá zlaňovať a kúpať vo vodopádoch. Zamestnanci Zippin linu samozrejme  chceli na nás zarobiť, keď už nás tam mali ako na tanieri, ktovie či niesme aj jediný turisti, čo sa tam dnes vyskytli. Ponúkajú nám cenu 50 dolárov za osobu.  Necháme sa ukecať.  Dali nám nakoniec cenu 75 dolár za oboch. A ako bonus nás oboch odvezú domov. Ideme zlaňovať. Roman mi povedal, že budeme vždy dvaja na lane. No skutočnosť je iná. Idu síce s nami dvaja chlapi, ale urobia nám inštruktáž, predvedú ako sa to robí a zvyšok je na nás. Ale bola to pecka ! Prvá jazda bola dosť stresová, ale každá ďalšia bola lepšia a lepšia, už sme si pozerali krajinu a podobne. Stanovíšť bolo 5. Môj problém bolo, že som pre istotu priskoro dvíhala nohy na konci a mierne ma to zbrzďovalo. Poslednú jazdu nás zapli s manželom dokopy. Jenou rukou si sa držal postroja a druhou lana a to bola tvoja brzda. Až na fotke som si všimla, že môj miláčik nás vôbec nebrzdil : ) ale všetko sme skvele zvládli. Pofotíme sa s celou lezeckou partou a ide sa na vodopád. Máme aj mladú sprievodkyňu. Cestou nám ukazuje voľne rastúci zázvor, ananás, kávu, štipľavé papričky, divý grep, ale aj jedovaté rastliny. Vraj určite nemáme nikdy chodiť sami do lesa, nepoznáme nebezpečné rastliny. Pri opise niektorých symptómov, by som veru do lesa ani nepáchla. Míňame aj veľmi zaujímavé liany. Sú hrubé a je ich veľa a omotávajú vysoké stromy. Vraj domorodci, keď chodievali na lov a minula sa im voda, tak sa dala táto liana narezať a z nej sa vedeli napiť.

Vodopády sú krásne, aj keď vody bolo naozaj málo. Roman lezie hneď do prvého jazierka pod vodopádik. Veľmi sa šmýka. Ešteže máme plavky. Pôvodný plán bola orchideová záhrada a blatový bazén. Ostáva nám program na zajtra. Presunieme sa k väčšiemu vodopádu. Skočím do naozaj hlbokej vody. Keď sme sa vykúpali a pofotili všetko naokolo, vybrali sme sa na asi 30 minútovú cestu naspäť. Cestou sme počuli divé  prasa.

Vystúpime z autobusu na križovatke smerom k nášmu ubytku. Ideme sa najesť. No v mini obchode nie je nič len vifónky a konzervy. Je tam viac reštaurácii, vojdeme nakoniec do tej najkrajšej a najdrahšej. V lacnej vedľa sa bojíme najesť. Inak vážne by ma zaujímalo, koľko Fidžania zarábajú. Toto nie sú drahé rezorty určené pre turistov. Tu turistu hľadáte lupou a ceny sú nad 10 dolárov, do 10 ani nič nekúpite. Jedine tak pitie – miešaný drink 22  dolárov, jedlo 18-45 dolárov. Šialené ! V centre Bratislavy sa najete za polovicu ! Sakra, sme v krajine 3 sveta ! Ale bolo to perfektné jedlo. Účet za 52 dolárov (jedlá 18 a 28 a 6 pitie).

Inak opaľovací krém si doneste so sebou. Tu sa dá kúpiť iba v lekárňach a malé balenia 100-200 ml stoja 36 dolárov. Jedlo v obchode stojí rovnako, alebo je drahšie ako u nás. 1,5 l voda 0,95 – 2 doláre (na pevnine), toaletný papier 2 rolky 2 doláre, nanuk cca 4 doláre. Na internete sme sa dopátrali k tomu, že všetky letenky niekam na ostrovy sú tak drahé, že budeme musieť celý mesiac ostať na Fidži : ( hneď tam bola aj cestovná kancelária, kde nám teta ponúkala kadejaké ostrovy a hotely na nich. Pobrali sme brožúrky a išli domov.

Večer sme si sadli s domácou. Je neskutočná, má cestovnú kanceláriu a  zohnala nám ubytko na Fidžijských ostrovoch zo 60% zľavou aj s transferom !  Zo Slovenska sme okrem cukroviniek doniesli aj údené a klasické korbáčiky a borovičku. Údené korbáčiky im veľmi chutili, na borovičku neboli pripravení a tvárili sa rôzne : ) Ale určite boli radi za možnosť to vyskúšať.