Deň 1

No a teraz naše problémy začali. Z lietadla sme vystúpili na takú otvorenú chodbu. Čakala som nejakú tepelnú či vlhkostnú „facku“, ale podnebie bolo úplne ako u nás v lete a nepocítili sme žiadnu citeľnú zmenu (ak nerátam klímu v lietadle). Vystáli sme si dlhočiznú a neskutočne pomalú radu na pasovú kontrolu. Keď sme sa dostali na rad, začal problém s naším ubytovaním. Do papierov sa totiž vypisoval aj hotel, v ktorom budeme bývať. My sme ale žiaden rezervovaný nemali. My sme išli na Fidži so zabezpečeným ubytkom cez couchsurfing. Roman si písal s dvoma chalanmi a s jedným sa dohodol, že budeme bývať pár dni u neho, ukáže nám mesto a podobne a potom sa presunieme niekam na iný ostrov. (Náš pôvodný plán bolo ostať na Fidži maximálne týždeň a potom sa presunúť na Samou, Tahiti, Vanuatu, alebo hocikam, kam by sme sa vedeli dostať). Nevedeli sme ale jeho adresu, ani celé meno, ani telefón. Boli sme dohodnutí, že nás počká pri batožine. Telefón na náhradníka nefungoval. Už to vyzeralo po hodine, že nás do krajiny nevpustia a budeme deportovaný naspäť do Soulu, alebo nás minimálne podrobne prehľadajú. (Vo veľkej batožine sme pašovali keksíky a cukrovinky). Presunuli nás do kancelárie, kde sa policajtka snažila pochopiť našu situáciu, Romanovi dovolila prihlásiť sa cez jej PC na couchsurfingovu stránku a ukázal jej komunikáciu. Chalana poznala, vraj robí policajta na letisku. Skvelé. Lenže jeho šéf odmietol o ňom dať nejaké informácie, jediné, čo sme sa dozvedeli bolo, že dnes má voľno. Bola ho hľadať osobne pri batožine, ale nikto tam nebol. Veď už vyše hodiny sme trčali na imigračnom, ani ja by som už nečakala na cudzincov, ktorí možno ani neprileteli.  Nakoniec zistili, že máme aj spiatočnú letenku. A zrazu nás nechali ísť.  Neskutočné. Naša batožina sa bezprízorne točila na páse. Napriek tomu, že išla opäť cez sken, sladkosti neobjavili.

Vyjdeme von a berieme si taxík do mesta. Zaviezol nás pred internetovú kaviareň a skúšame sa skontaktovať s kontaktom číslo 2. Píšeme aj č. 1, že prečo nás nečakal a že sme trčali na imigračnom. (Neskôr odpísal, že nemohol prísť, tak poslal sestru. Možno tam aj čakala, ale hľadal sa jej brat.) Č. 2 našťastie skoro okamžite odpísal a poslal nám adresu. Taxík nás zaviezol do nejakej lepšej štvrte, ale nevedel trafiť k domu. Blúdili sme ulicami, až dostal defekt. Kým ho opravoval, tak Roman chodil po ulici a pýtal sa ľudí. Zaplatili sme za taxík, ujko si naúčtoval aj čas trávený opravou kolesa a pešo s batožinou sme nasledovali jedného Holanďana, ktorého Roman stretol. Bolo to pekelne ďaleko, ale dom sa podarilo nájsť. Hneď sa na nás rozbrechali 3 dobermany.  

Dom a hlavne izba boli dosť skromné a staré. Posteľnej bielizni vôbec neverím, kúpeľňa nič moc, ale účel spĺňa. Boli sme dosť znechutení, že dali hostí spať do takej škaredej izby, ale zvykli sme si. Ešte sme ani netušili, kde všade a v akých podmienkach v budúcnosti skončíme. Domáci boli veľmi priateľskí. Býva tu niekoľko ľudí natrvalo a príležitostne pár ks. Domáca je Írka, ktorá už na Fidži žije 14 rokov a vydala sa za domorodca (týpek je nájomný žoldnier v anglickej armáde v Iraku, ale až taký strach nevzbudzoval. Keď sme sa ho pýtali čo robí, vraj zabíja ľudí v Iraku. No...) Ideme s chalanom, s ktorým sme si písali, Matt sa volá, do mesta. Taxík stojí 10 fidžijských dolárov. 1 e = 2,33 dolára. Jedlo bolo dosť drahé, Matt vybral reštiku a asi túžil sa dobre najesť. Jedlá sa pohybovali v rozmedzí 17 – 35 dolárov za porciu, fresh jujce 3,95 dolára. Ideme taxíkom k pláži, ale je špinavá. Tmavý piesok a voda vôbec nevyzerá lákavo. Vraj hlavný ostrov nemá pekné pláže, malé ostrovčeky sú vhodné na kúpanie. Inak more je od nášho ubytovania asi 1 zastávku busom, cca 15 minút pešo od hlavnej cesty. Busom sme sa vrátili späť do mesta. 1 dolár.  Rozlúčili sme sa a začali túlať mestom Nadi. Vošli sme na mestský trh, smrad tam bol, ale nebolo to také zlé. Ceny ovocia a zeleniny tam neboli až také drahé. Zaujímavé bolo, že sa nepredávalo na ks, ale za taniere. 3 pomaranče, alebo 5 jabĺk, alebo 1 ananásik, miska papaye 2 doláre, mango dolár, voda 1,79 dolára, tá bola všade a hlavne na ostrovoch drahá. Internet stál 30minút 1 dolár.  

Obchodníci sú dosť otravní, sme pre nich zlatá baňa. Jeden nás zatiahol do svojho obchodíka so suvenírmi – domorodé výrobky. Sľúbime mu, že keď sa vrátime na konci cesty, kúpime u neho masku. Museli sme si po 1x v živote s ním vypiť ich národný nápoj Kava z koreňov. Nemá to nič s našou kávou. Nechutilo to príjemne, ale bolo to piteľné, trpká aj sladká, stŕpol po nej jazyk. Niečo ako hlina v ustach. Nápoj sa chystal v okrúhlej nádobe, nasypal do vrecúška a nejak tak vymáčal vo vode. Príšerne nehygienické. Dúfali sme, že nedostaneme v prvý deň hneď nejaké črevné problémy. Vrecko sa vyžmýka do vody, umyje miska a pije sa. 3x sa zatlieska, modlitba, tlieskanie, 1x pred napitím a 3x po. Pravá ruka hore, ľavá dole. Vypiť do dna. Fuj. Ideme „domov“. Autobusy sú lacné 0,5-1-2 doláre a chodia veľmi často. Večer chvíľu pokecáme s domácimi, ale sme hrozne unavení a ideme spať.